precitajte si toto
Toto pisal chlapec,ktory tu uz dnes medzi nami bohuzial nie je:
"Toto je moja osobna spoved cloveka, ktori sa svojou nekonecnou
hlupostou a naivitou doviedol do stavu, odkial uz niet navratu. Nikoho
nenutim aby to cital, ale dufam ze ten komu sa to podari az do konca
pochopi, aky krehki je ludsky zivot a ako malo staci na to, aby si ho
clovek dobabral. Navzdy a neodvolatelne. Volam sa Radovan a som z Kosic.
Mam 21 rokou. Zacalo to pre mnohymi rokmi, bol som uplne normalni
pubertak, s tipickimi problemami a radostami. Mal som 15 a zivot som
bral ako vyzvu. Nebol som ziadny anjel ale ani chuligan. Sem tam som z
recesie potiahol cokoladu v obchode, sem tam sme s kamosmi nieco
vystrojili... Nic strasne, ale citili sme v sebe silu, ktora musela
nejako von. To ze som bol punker nie je dolezite, mohol som byt rovnako
metalista alebo baletak. Raz sa mi stalo ze pri tom vysttrajani som sa
poreazal o crepy flasky, ktoru som rozbil - "aby bola sranda". Nebola to
ani velmi hlboka rana. Bolelo to ale nemohol som sa ukazat ze som baba,
tak som sa tvaril ze je to ok. Mal som vsak divny pocit. Taki...
nedokZEm to opisat, po prvej bolesti to potom zacalo byt... Prijemne.
keD som prisiel domov, zaviazal som to a za par dni zabudol. Zhodou
okolnosti som sa asi o dva tyzdne na to porezal doma, ked som krajal
chlieb. Tentokrat zasiel noz dost hlboko a museli mi to sit. Poviete si
- a co, ved to sa stane hocikomu. Suhlsim... Ja som si vsak zase
pripomenul ten zvlastne prijemny pocit, ktory nasledoval po bolesti.
Pocit akehosi ... Opojenia... Pokoja ablazenosti... Lahkosti. Keby to
bol intenzivnejsi pocit, povedal bi som ze sa vznSam alebo lietam. Akobi
vsetki problemi boly zrazu prec. Iba ja... A moj dych... A tlkot
srdca... A nebesky pokoj. Navyse pohlad n vlastnu krv bol fascinujuci.
Dnes uz viem, ze to bola pozvanka do pekla, ktoru nebolo mozne nevybrat.
Dnes uz viem, ze to bol zaciatok cohosi krasneho, co vsak trva iba
okamih a potom kruto skonci. Dnes uz viem, ze obetovat dlhe roky zivota
koli tim niekolkim momentom bola hlupost. Dnes uz viem... Ze toto vsetko
som pochopil prilis neskoro. moj lekar mi to vysvetlil, co sposobuje
taky pocit. Je to urcity hormon, ktory telo vylucuje ako obranu proti
bolesti a jeho ucinki su velmi blizke morfiu. A ze je rovnako navykovi
ako ktorakoolvek ina droga. Lenze je nebezpecnejsi... Omnoho viac, lebo
je priamo v nasom tele, netreba ho kupovat, zhanat. Staci vykonat
maly rez, alebo dva a telo uz dokonci zbytok. A tak nasledovalo to
co nasledovat muselo... Zacal som si sposobovat bolest vedome, aby
som mohol potom uplne omameny lezat na podlahe alebo v kupelni a vznasat
sa kdesi, kam normalni smrtelnik nepachne za cely svoj ubohy
obycajni zivot. Ubohi? Oooch boze aki omyl! Samozrejme som si vzdy dal
pozor aby ma nikto pri tom nepristihol, aby neostali ziadne stopy, aby
som nic nezaspinil od krvi a tak. darilo sa mi to celkom uspesne skryvat
asi rok. Dlhe rukavi, pulovre... Nikto nic netusil. Akurat mamka si
vsimla ze stracam chut do jedla, vo veku ked bi som ju mal mat prave
naopak vacsiu. K tomu sa pridali zvlastne stavi smutku, depresii, cely
svet zacal byt sivi, nemal stavu, citil som sa nepochopeni, sam.
Oslava 16tki sa vydarila. Opil som sa ako dovtedi nie. Nastastie som
bol natolko mimo, ze som nemal sil sa zase porezat. nstaSTie preto, lebo
by som to nedokazal skryt. Mesiac po narodkach vsak vsetko prasklo.
Bol som sam doma a naSi sli zase na zahradu a mna uz akosi
automaticki nevolali, nebavilo ma to tam. Mal som celi den len pre seba.
Avsak auto sa im pokazilo a tak dosli o hodinu nazad. Nasli ma. Bol som
ako skoro vzdy vo svojej izbe, sedel na zemi s dorezanymi rukami a
vznasal sa. Ani som nevnimal, kedy vosli do izby, prebral som sa akotak
az na otcove facky a mamin histericky plac. Uz ani neviem co som
blabotal, bol som mimo. Odviezla ma sanitka a bol som tyzden na
pozorovani na psychiatrii. Tie stupdne otazky lekarov mi liezli desne na
nervi, raz som dokonca jedneho strasne spixoval co sa kuva stara do
mojho zivota a taak. naSi ma chodili pozerat skoro kazdy den, najme
mama, aj to mi liezlo na nervi. Necitil som sa ako magor. Bol som len
typicky pubertak s troku vacsimi prechodnimi problemami, navyse
nadpriemerne inteligentni, takze som sa citil opravnene urazeny, ze
robia taky cirkus vsetci okolo. Potom ked ma pustili to bolo doma ine.
Citil som ze ma nasi sleDuju, velakrat som si vsimol ze moje veci niesu
na svojom mieste, asi hladali ziletki. Chvilu to bolo ok, snazil som sa
ich ubezpecit ze som v poriadku, ale ten pocit ze ma sleduju a ze
nemam sukromie a doveru to len zhorsoval. Vztahy sa zacali kazit,
vovsetkom som videl utok na moje sukromie. Nemohol som si nic schovat s
pocitom, ze mi to niekto potajomki nenajde, neprezrie, neprehrabe.
Trosku sa to ukludnilo ked som si nasiel priatelku. Stretavali sme sa v
partii kdE som zase zacal chodit. Bolo to skvele, ja som lubil ju, ona
mna. Aspon som si to myslel. Spriatelila sa s mamou, bolo to fajn.
Jedneho dna som mal taki zvlastni pocit ze sa na mna diva inak, aj som
sa spital ale zahovorila to a potom som na to zabudol. Po case sa zacali
na mna divat aj v partii divne, dokonca som mal pocit ze m tam nechcu.
Prestali ma volat von, velakrat som sa len dozvedel ze boli tam alebo
tam. Az som stretol kamarata vonku a rovno sa spital co je vo veci. Jeho
odpoved ma sokovala: my nepotrebujeme v partii choromyselneho debilka.
Na otazku co tym myslel sa len uskrnul a vysmesne povedal, aby som sa
spytal svojej holky. Ona najprv zapierala, ze o nicom nevie, potom
sa rozplakala a povedala, ze moja mama sa s nou rozpravala, povedala
jej co som robil a ze ju poprosila abi jej povedala kebi som to
robil znova. A ze sa raz preriekla pred kamoskou a asi sa to dozvedeli
aj ostatni v partii ale ze ju to strasne mrzi a lutuje to ale ze ma
stale miluje aj tak a nevadi jej to a vobec... Bolsom neskutocne
nsraty. Prvikrat vzivote som udrel caju, strasne som jej nadAval a potom
ju vyhodil, potom som vynadal mamke a utiekol. Nasli ma polisi v parku
na treti den... Opiteho, spinaveho, dorezaneho. Zachytka,
potom psychiatria. Odmietol som navstevy skoro vsetkych, iba segru som
akosi nevedel ignorovat. Ona jedina ako keby bola pri mne. Nikdy mi
nic nevycitala, nikdy som nemal pocit ze ma pozoruje ako ostatny.
Dokonca som raz potajme pocul, ako oponuje mame ze ju nech "do toho"
netahaju, ze ona pre nich robit policajta nebude. Mamu som videl
zoparkrat v hale v nemocnici ked chcela ist za mnou, uplakanu. Holka
tiez chcela prist. Stravil som tam mesiac ci kolko, strasne nachuja tam
bolo. Zase tie primitivne otazky dookola. Mal som chut vrazdit. Po
navrate to bolo uz uplne o nicom. Foter sa so mnou nebavil, mamka sa na
mna divala ako na tazkeho narkomana, iba segra bola na tom relativne
dobre. Jej som mohol povedat vsetko. Vsetko bolo nanic, doma to bolo
nakokot, kamosi ma ignrovali... Pocity opojenia po porezani, ked som mal
depky z toho celeho skurveneho sveta okolo mna, sa striedali s vycitkami
rodicov, dohovaranim, pobytmi na psychiatrii a tak stale dookola. Mamka
od zialu schudla, ochorela, lenze mna to vtedy nezaujimalo. Dokonca som
uz ani neskryval ze si ublizujem. nasiel som si novych kamosov ktorim
to nevadilo, dokonca ma chapali lebo niektori robili to iste. A tak
som prezival zo dna na den nepochopeny a odsudzovany na jednej
strane, uznavany a chapany na strane druhej. Doma som bol cim dalej tym
menej. 17, 18, 19... Roki isli a ja som zil v iluzii ze je vsetko ok, ze
som iny ako vacsina a vynimocny, ze vsetko mam pod kontrolou akurat
som posledny rok trosku chorlavy, prechladnuty, pokasliaval som,
schudol... Az som sa raz prebral v nemocnici, napichany hadickami a bolo
mi na umretie zle. Mamka sedela v kute v kresle a na zialom opuchnutej
a vyplakanej tvari som jej videl ze sa uz nevladze na mna ani divat.
Z omylu ze toto je zase len prechodne stadium ktorych som uz
zazil spustu, ma velmi rychlo viviedol doktor. Uz ked prisiel do izby za
mnou som vedel ze nieco je zle. Velmi zle. Videl som mu to na tvari,
v ociach. Po uvodnych banalitach, ked som ho zarazil, nech rovno povie
co sa deje sa na mna dlho zadival a spytal, ako dlho si myslim ze
budem zit. Blba otazka! Jasne ze dlho, ved som mal iba 19. Smutne
pokrutil hlavou a povedal mi nieco, comu som este dllho nedokazal
uverit: "je mi luto ale ak budes zit este dva-tri roky, bude to viac nez
zazrak." mamka sa strasne rozplakala, srdce mi slo puknut. Nakoniec ju
sestricka odviedla, uplne sa zosypala. Lekar mi potom ukazal nejake
testy a papiere a vysvetlil, ze som sa musel niekedy pri tom rezani
nakazit tetanom aj hepatitidou a este nejakym svinstvom a ze to
vsetko dohromady, nejak narusilo imunitu organizmu a funkciu pecene
kedze sa neliecilo. Rezanim sa totiz otvara brana pre bacili, virusi a
inu haved. a caste rezanie, resp. narusovanie koze ako ochrany pred
nakazou moze mat jediny vysledok. Tvrdy dopad z vysin opojenia na zem,
prilis tvrdy. Podla lekarov sa s tym neda vela robit, ani sucasna
medicina, dlhodobe posobenie virusov sposobilo taky chronicki stav, ze
sa mi zacina rucat celi imunitni system a kazda chripka alebo
obycajna skurvena horucka moze sposobit kolaps organizmu a lahko aj
smrt. Nieco ako AIDS. "Kolega" co lezal s podobnou diagnozou na
vedlajsej posteli zil 4 mesiace... Ja dnes prezivam zo dna na den len
vdak tomu ze sa o mna staraju vsetci na ktorych som sa v hneve vysral.
Utrapena mamka, ktorej tych 5 rokov mojho "lietania" vzalo aspon 20 rokovrokov zivota, otec, ktory sa drzi len taktak aj to tusim len koli mamke,
aj priatelka sa snazi ale ta to robi skor z lutosti aby ospravedlnila
"zradu". Stari kamosi su zasa kamosi. Co z toho dpc ze su vsetci spat
ked ja nemam to jedine, co by som chcel? Zdravie a buducnost! Teraz keby
som uz robil cokolvek, je to nanic. Samozrejme, nevzdavam sa a bojujem,
snazim sa napravit a vynahradit vsetkym vsetko, co som zameskal alebo
som niekomu ublizil. A ze je to kuuuurva dlhy zoznam hriechov... Netusim
ci to stihnem skor nez umriem. Netusim totiz, kedy umriem. Niekedy mam
pocit ze je to vsetko nanic, najme ked mi zacne byt spatne a ja sa
rano zobudzam zo sna kde stojim na vrchole nejakeho kopca, vsade kvety
a motyle, vsetko je krasbe a zrazu sa zjavi lekar a povie ze "ahoj
Radko, vies ze zajtra umries?" Svet sa prudko roztoci a rozmaze a
rozpadne na milion drobnych vrtuliek, ktore poletuju vsade okolo a ja
ich nedokazem pochytat a poskladat dohromady. Pritom sa kotulam dole tym
kopcom, kvietky a motyle zrazu pichaju, su tvrde, ostre, boli to az
napokon dopadnem na cestu kde prave ide maly vlacik, zapiska a narazi do
mna, ja sa vtedy prebudim cely spoteni, udychcani a niekedi letim rovno
do zachoda a zvraciam. Stale ten isty sen, niekedy aj 5x do tyzdna.
Zijem kaZDy den v strachu ze tento den moze byt moj posledny a je to
strasny pocit. Tak strasny, ze to neprajem ani najhorsiemu nepriatelovi.
A to vsetko len preto, ze som nedokazal napriek mojej inteligencii
ustrazit tu zradnu hranicu, za ktorou uz niet navratu. Dnes uz vIem ze
to nedokaze nikto, dnes ano. Ale je neskoro, Prilis neskoro. Kazdym
dnom je vsetko tazsie a tazsie. Ranne vstavanie, bezne ukony, vacsia
fyzicka aktivita je uz nemyslitelna. Chcem aby vsetci co si to
precitaju, pochopili ze ludske telo je zradne, oklame ta a privedie do
zahuby. myslis si ze si mladi, ze zvladnes cokolvek, skusas "kam sa az
da zajst". lenze telo je svina. jednoho dna preteci pohar a povie dost
a nikto nemoze vediet kedi to bude. u jedneho skor, u ineho neskor. A
co je horsie, sposobis strasnu bolest ludom okolo. Najme tym, ktorych
mas najviac rad, ktorych milujes! A ktori si to najmenej
zasluzia!!! Napisal som to sem najme preto, lebo segra ma donutila a
pocuvam aj o modnej vlne nazvanej emo, kde je vraj vela takych, co robia
to co som robil ja, pretoze je to "in", vraj sucast tej filozofie cico
to je. Lenze emo o tomto NIE JE!!! Ziadnen styl o tom nie je. Nebudem
nikoho prosit aby to nerobil. To si musi uvedomit kazdy sam po
precitani mojich riadkou. Ja len dufam, ze tymto zachranim pred
predcasnou smrtou alebo nenapravitelnymi problemami aspon jedneho a
vyvediem ho z omylu, ze ziletka je liek na depresie a problemy. NIE JE."